Nebezpečné priatelstvá

1. kapitola

Konečne posledná hodina. Už som sa nevedela dočkať, keď pôjdem domov. Mám rada svoju školu, ale podľa mňa tam bol priveľký hluk. Odjakživa som skôr tiché a pokojne dieťa, ktoré sedí potichu a čarbe si po zošitoch. „ Hej , Mischell , počúvaš ma vôbec?“ „Ach , čo?“ otočila som sa k spolusediacej. „Hovorím, že v piatok sa ide do baru. Zabaviť sa. Aj s tebou!“ vzdychla som si, neznášam tieto piatkové večeri, keď ma Carmen ťahala von aj s druhými kamošmi. Raz začas sa rada zabavím na diske, ale potom mám na dlho pokoj. Teraz budem musieť vymyslieť ako sa z toho vykrútiť. Usmiala som sa na ňu. „No jasné , a kto tam všetko pôjde?“ Carmen sa zamyslela „Zavolám Sofii, tá asi pôjde, Domino nie, Erik možno, Sue isto a .... môj brat“ na posledne slovo dala obzvlášť dôraz a pozrela sa mi do očí. Vedela že sa mi už dávno páči. Je to najobľúbenejší a najkrajší chalan v triede. Ma špinavo blonďavé vlasy a sivé oči ( čo je podľa mňa dosť zvláštne, lebo jeho sestra ma čierne vlasy aj oči). Hovorilo sa že má každý týždeň iné dievča. Hlavne preto som oň „akože“ stratila záujem, keď všetky vraveli že by s ním šli aj keby to bolo len na jednu noc. Nechcem byť nejaká moralistka, ale o čom to potom je? Spraviť mu radosť? A práve preto sa o mne začali chýriť reči, že som čudná alebo v horšom prípade opačne orientovaná. Cítila som sa nepríjemne keď sa ma pýtali ako sa mam s chalanom a ja som im odpovedala , že žiadneho nemám a ani ho ZATIAL nehľadám. To bola pravda lebo myslím že čím sa viac snažíš tým to ide ťažšie. Potom prišla tá istá otázka „ Prečo?“ a tá istá odpoveď „Načo“ Divné pohľady, hlúpe šepkanie. Už mi to aj prestalo vadiť.

„Tak čo? Ideš? Musíš, inak sa naštvem“ Carmen zo mňa nespustila oči. „hej, uvidím, ale asi pôjdem“ No povedzte jej niečo iné keď na vás púli tie svoje psie oči „hurá, ale dúfam že ti do toho nič nepríde. Inak bude zle a vieš že by si ma tým veľmi ranila...“ zaklipkala viečkami. „dievčatá vzadu, utíšte sa!“  ešte že ju učiteľka prerušila inak by tu bola schopná vyroniť aj pár sĺz. „Cŕŕŕn“ konečne koniec. Ide sa domov.

Zbytok týždňa prešiel ako voda a bol tu piatok. Ešte v škole sa Carmen vypytovala či naisto prídem, že sa na mňa spolieha a tak mi nič iné neostávalo len jej to sľúbiť ale s podmienkou , že sa dlho nezdržím. Podvečer , hodinu pred odchodom som vyhádzala celu skriňu, kým som našla vhodne tričko. Namachlila som sa, a vlasy som si dala do copu. Prehodila cez seba mikinu, keďže tričko viac ukazovala ako skrývalo a mojej konzervatívnej babke by to privodilo infarkt. Bývala som s ňou v byte v centre mesta. Povedala som jej že do 11 som doma a vyšla von. Vonku, pred vchodom do klubu čakala Sue so Sofiou a Carmen „cawte ,kočky“ usmiala som sa na ne . Ako vždy bláznivá Sue sa na mňa hodila a objala ma. Skoro mi vyrazila dych. Sofia  s ktorou som asi najlepšie rozumela pretože sa s ňou výborne kecalo a smialo a vždy našla kompliment na moje ryšavé vlasy ktoré mi závidela, mi len kývla. „ kde sú ostatný?“ spýtala som sa Carmen „ Erik to odvolal a Nicolas príde trocha neskôr“ Vydýchla som si. S babami problém nemám ale so zvedavým Erikom sa vždy pre niečo pochytím a väčšinou sú to niečo chalani. Prečo mi s tým už nemôžu dať pokoj?!

Vošli sme do vnútra. Všade sa vznášal cigaretový dym a z otvorených WC šiel odporný smrad. Otvorili sme dvere a prešli k baru. Bolo tam asi 15 stolov a nad každým sa kývala tlmená lampa. Po bokoch boli červene závesi. Hotový bordel, pomyslela som si, už len tyče tu chýbajú. Prešli sme k barmanke a objednali si colu „to budeme tu?“ „nie !“ Sue ma chytila za ruku a odtiahla cez úzku tmavú chodbu do druhej o polovicu väčšej miestnosti s boxmi okolo parketu. Nad nim visela obrovská diskogula a za barom sedelo par ľudí „naplní sa to tu až tak za hodinu“ povedala a odtiahla ma do krajného boxu. Pomaly sa to tam zapĺňalo. S babami sme sa rozprávali o všetkom . o skole, o nových veciach ktoré si v najbližšom čase kúpili alebo ich videli v obchodoch, až sa dostali ako inak k najzaujímavejšej téme , aspoň pre ne, chalani. Asi som naozaj divná . „Hej , to je Nic“ skoro mi zabehlo keď mi Carmen zaziapala do ucha. Začala mávať rukami. Obzrela som sa naňho. Vyzeral fakt úžasne , vlasy mal nagelovane a neposedne oči mu šibalsky svietili. Mal na sebe tmavé džiny a sexi obtiahnuté ružové tričko. Nie také to gayovske ale také čo nosia len sebavedomí frajeri na športových autách. Usmiala som sa naňho. Zbadala som ako Sofia rýchlo schmatla Sue za ruku lebo sa už chystala naňho vrhnúť. V duchu som sa usmiala na tej predstave „ tak čo kočeny? N parket nepôjdete?“ žmurkol na mňa „ to je moja pesnička!“ zvýskla Carmen a začala sa vrtieť a pohadzovať hlavou „ poďme !“ schytil ju za ruku a odtiahol do húfu roztancovaných adolescentov. „ ty nejdeš?“ spýtali sa ma baby keď šli za nimi „hneď prídem, len si odskočím“ zdvihla som sa a začala sa pretláčať cez davy ľudí. Najhorší úsek bol v úzkej chodbičke. Myslím že som niekoľkým postúpala po nohách. Dostala som sa až k toaletám. V dámskych, pred troma kabínkami stala vysoká blondínka. „ je obsadene“ pozrela som sa na ňu „ Em... tak ja počkám“ Zrazu sa otočila a vyšla pred dvere. Počula som hrubý, drsný hlas „ tak, tu si! Si myslíš že odídeš len tak?!“ a potom sa len ozýval zvuk ženiných podpedkov na dlážke . otvorili sa dvere a z WC vyšli dve dlhonohé brunetky. Tretia bola teda prázdna . Otvorila som dvere ale hneď som ich aj zavrela. Už viem prečo do nej nikto nevošiel. Splachovanie zrejme nefungovalo ale niekomu to zrejme problém nerobilo a potrebu vykonal aj tak. Otvorila som tu čo bola najďalej od dverí. Doska chýbala . rýchlo som sa vycikala a vyšla von pred klub. Konečne čistý vzduch. Postavila som sa na chodník . hudba sa ozývala po celej ulici. Rozmýšľala som či sa mi vôbec oplatí vrátiť sa späť. Bolo pol 11. Rozhodla som sa že sa prejdem  a vrátim sa domov. Zabočila som k obchodným výkladom . po chvíli mi zazvonil mobil. Bola to Sofia. Povedala som jej že som v pohode a pobrala som sa domov.

Všade bolo ticho. Zrazu som začula krik. Ozýval sa spoza nášho dvora.  Nenapadne som sa prikradla k plotu. Balerinky sa mi zabárali do blata. Zanadávala som a otočila sa že sa vrátim, keď som začula hádku .Zvedavosť zvíťazila. Spoza krikov vybehla mačka. Len tak-tak som zadržala výkrik. Vydýchla som si a potichu sa približovala k plotu. Hlasy sa ku mne približovali. Hrubý, mužský hlas som spoznala. Bol to ten istý, ktorý bol v bare a nadával blondínke pred zachodmy. Pozrela som sa cez krík. Bol vysoký, tučný a plešatý. Až neskôr som si všimla že je svalnatý. „Pod sem ty suka! Kľakni si!“ videla som ako ju zhodil na zem a dal jej facku. Mala rozrazenú peru. „ nepočula si?!“ a začal si rozopínať rozparok. Obzrel sa okolo seba či tam niekto nie je. Vtedy som dostala nápad. Dosť hlúpy ale nič iné ma vtedy nenapadlo. Zobrala som do rúk halúzku a zlomila ju. Muž sa vyplašene pozrel mojim smerom. Rozbúchalo sa mi srdce. Čo keď ma tu  nájde? „je tam niekto?“ zlomila som ďalšiu. Chlap zrejme nepatril k najodvážnejším povahám ako som sa domnievala. Kopol do ženy a utiekol preč. Ostala tam ležať. Rýchlo som obehla plot a zohla sa k nej. Pomohla som jej sadnúť „to si bola ty?“ „áno“ privrela oči „nemám niekomu zavolať?“ pokrútila hlavou „potrebujem sa dostať domov. Mohla by si pomôcť?“ podvihla som ju. Bývala až na druhom konci mesta v ošarpanej bytovke. „ak chceš môžeš ísť ďalej“ zacítila som v jej dychu alkohol „nie, aj tak budem už meškať“ „to ma mrzí a ďakujem“ a odišla. Keď som prišla domov bolo pol dvanástej. Dúfala som že sa na mňa nebude starká moc hnevať. Len sa ma spýtala či neviem koľko je hodín a že v najbližšom čase nikam večer nepôjdem . to mi vyhovovalo a hneď som bola o čosi spokojnejšia. Umyla som sa a šla som si ľahnúť. Stále som myslela na tu ženu. Odhadovala som jej tak 20 až 23 rokov. Bola naozaj pekná . asi rovnako vysoká ako ja, blond vlasy ,chladné ,modré oči a štíhla postava. Pozrela som sa na fotku svojej mamy a otca. Jeho som nepoznala. Vedela som len že o mňa nemá záujem. Má novú rodinu v druhom meste. Moja mama odišla aj s bratom do zahraničia. Keď som bola mladšia listy mi chodili pravidelne každý týždeň. Neskôr sa zredukovali na jeden mesačne. Teraz som bola rada keď poslala pohľadnicu na Vianoce. Hnevala som sa na ňu kvôli tomu. Som jej dcéra, nemôže sa na mňa len tak vykašľať. Môj brat bol odo mňa starší o 4 roky. Pomaly si ho ani nepamätám. Niekedy na nich nadávam ,že ma tu nechali samu a odišli, inokedy ich chcem späť. Aj teraz sa mi začali tisnúť slzy do oči. Neplač ty hlúpa. Povedala som si a zahrabala som sa pod perinu.

 Ráno som sa zobudila neskôr ako obvykle. Chvíľu mi trvalo kým som si spomenula na udalosti z predošlého dňa. Myslela som si že to bol len hlúpy sen. Dobre, bola som spomalená, ale kto ráno nebýva. Keď som nenašla svoju mikinu došlo mi že to nebol sen. Budem musieť ísť zo tou ženou a zobrať si ju späť. Poobede tam zájdem . zatiaľ som sa najedla a neskôr som vyšla von. Dala som sa tou istou cestou ako včera a dúfala že to nájdem. Pred lekárňou som zbadala Carmen. Nechcela som sa s ňou stretnúť, bola by zvedavá kam idem a prečo som včera odišla. Len tak ľahko by som ju od seba neodlepila. Skryla som sa za jedným autom a nenapadne sa vytratila. Na konci mesta ,keď som sa rozhodovala že sa otočím a skúsim hľadať inde, zbadala som dve polorozpadnuté bytovky. Obidve mali len 4 poschodia a každé tretie okno rozbité. Prebehli okolo mňa zašmodlané deti. Zamierila som k tej druhej a dúfala že to je ta správna. U dverí som zastala. Čudovala som sa ale boli zamknuté a otvárali sa zvončekmi z bytov. Zamierila som k menovkám . to mi bolo tak na dve veci, keďže som nevedela jej meno. Zrazu sa dvere rozrazili a von vyšli dve „staršie panie „ Staršie síce boli ale panie by sa ich nazvať nedalo. Na sebe mali rozťahané , asi panské košele a šatky na hlavách. Vyzerali naozaj komicky. Pozreli sa zvedavo na mňa „hľadáš niekoho?“ spýtala sa ma prvá. „nebýva tu mlada žena? Asi 20 ročná s blond vlasmi“ začudovane sa na mňa pozreli. Ta druha, ktorá mi mimochodom už od začiatku pripadala nesympatická zazrela na mňa a odpľula mi k nohám . už- už som jej chcela niečo povedať keď vyštekla „tretie poschodie ,na ľavo“ schytila svoju priateľku, ktorá sa na mňa ospravedlňujúcu usmiala a šli preč. Vošla som dnu a vysal po smeťami zaprataných schodoch na 3. Poschodie. Dvere napravo chýbali a tak ich majitelia prakticky nahradili starým závesom. Tie na ľavo boli v dobrom stave a tak som na ne zaklopala. Ozvali sa kroky a vo dverách sa zjavila tvar, ktorú by som v živote už nikdy nechcela vidieť. Bol to ten odporný chlap. „kto si, čo chceš?“ zahundral rozospatým hlasom. Vydýchla som si , aspoň na mňa nehúka. „ja prišla som za...vašou priateľkou?“ posledne slova som povedala skôr ako otázku „aha ,hm mm nooo a ty čo od nej chceš?“ fajn, čo mam teraz povedať? Včera som videla ako ju mlátite a doviedla som ju domov aj s mojou mikinou? Našťastie sa za nim  objavila blonďavá hlava. „och, ahoj, čo potrebuješ?“ nestihla som odpovedať, vtiahla ma dovnútra a zabuchla za mnou dvere. Obaja sa na mňa pozreli spýtavým pohľadom. Vlastne chlap si ma premeral a díval sa mi do výstrihu. Blondínka si toho všimla, buchla ho a vytlačila von. „uvidíme sa neskôr.“ A zamkla na dva krát. Otočila sa ku mne „ešte sme sa ani nezoznámili. Ja som Narya. Za ten včerajšok sa ospravedlňujem, dúfam že si nemala zle. Tamto bol Marco“ „ja som Mischell. Nie ,doma som zle ani nemala.“ „máš veľmi pekné meno“ usmiala sa na mňa bezchybným úsmevom „tak a už mi povieš kvôli čomu si prišla?“ „no, kvôli mojej mikine..“ „jaaaaj..och prepáč. Ja som na to úplne zabudla. Teraz si o mne budeš myslieť že som dáka zlodejka.“ Pokrútila som hlavou. Zaviedla ma do vedľajšej izby. Vyzerala ako obývačka. Okno tu rozbité nebolo ale v miestnosti bola opadaná omietka a zápach po cigaretách a alkohole. Sadla som si na fľakatú sedačku a obzrela som sa okolo seba. Na stenách neboli žiadne obrazy, pri kresle boli pohádzané fľaše od piva a chlapské ponožky. Vedľa televízie boli samé papiere od chipsov a cely dojem zakončili nohavičky na kľučke susednej izby. „mam ju!“ podala mi ju „ ďakujem tak ja už teda pôjdem“ vstala som že odídem. Zabudla som že dvere sú zamknuté „otvoríš mi ,prosím?“ podišla ku mne „ myslela som, či by som ťa nemohla niekam pozvať, odčiniť spôsobené nepríjemnosti“ „ radšej by som sa šla prejsť, ak by to nevadilo“ nechcela som ísť s ňou do nejakého pochybného podniku ale tiež som ju nechcela uraziť, bolo mi jej trocha ľúto. Peru mala stále napuchnutú. Rozžiarili sa jej oči „ viem o jednom dobrom mieste, ale je to trocha ďalej. Len sa upravím a môžeme ísť.“ Čakala som asi desať minút. Uvažovala som ako sa mohla taká pekná, mladá žena ocitnúť v takýchto podmienkach. Narya odomkla dvere a vyšli sme spolu do horúceho slnka.

Klop-klop. Klopkali topánky na rozpálenom chodníku. Nevedela som kam ma vedie. Pozrela som sa na ňu. Vyzerala zamyslená. Nechcela som ju rušiť nezmyselným táraním. Ani ja som to nemala rada keď mi niekto, najčastejšie Carmen , prerušila niť myšlienok. U väčšiny priateliek, spolužiačiek, mi bolo nepríjemné keď nastalo ticho. Cítila som sa trápne a to sa stávalo dosť často. Skrátka keď som sa ocitla s niekým koho moc nepoznám v hlave mám prázdno. Žiadne otázky ani témy. Teraz som sa cítila príjemne v spoločnosti Naryi. slnko mi hrialo na chrbát a jemný teplý vánok mi ovieval tvár. Prišli sme k jazerám . zacítila som pach bahna a rýb .keď som bola malá často sme sem chodili so starými rodičmi. Potom sa dedkov stav zhoršil a odišiel do liečebného zariadenia, kde sme ho chodievali každý druhý víkend navštevovať. Sadli sme si na breh jedného jazera. Bola tam stará vŕba o ktorú sme sa opreli. Privrela som oči a počúvala štebot vtákov a šum listov. Po chvíli som na sebe ucítila pohľad a pozrela sa na Naryu „milujem toto miesto, chodím sem dosť často“ „je tu úžasný pokoj“ Narya sa na mňa pousmiala „som rada, že si so mnou šla, za tie nepríjemnosti kvôli mne by som sa ti nečudovala keby už so mnou nechceš mať nič spoločné“ len som pokrútila hlavou. Utrhla som si sedmokrásku a začala po jednom vytrhávať lupienky. Nie preto žeby som chcela zistiť či ma niekto ma rád alebo nemá , ako sa to často robí. Naryu to zrejme napadlo tiež lebo po chvíli sa ma spýtala či mám chlapca. „ nie“ odvrkla som. Našťastie už túto tému nerozoberala a pýtala sa už len na moju rodinu, priateľov v škole. V živote som sa toľko nenarozprávala ako za toto jedno popoludnie. Všimla som si že slnko už pomaly zapadá. Bolo 8 hodín , najvyšší čas ísť domov. Potom včerajšku netreba dráždiť. Postavili sme sa a šli späť. Myslela som si že sa odpojí pred svojimi bytovkami ale šla so mnou ďalej a zastavila až pred našimi vchodovými dverami. „Máš niečo zajtra v pláne?“ spýtala sa ma „ nie“ „tak sa zastav, ak chceš“ ostala stať. Asi čakala na moju odpoveď „jasne, rada“ usmiala sa na mňa a odišla. Pripomínalo mi to rande a spomenula som si na Nicolasa. Prevrátila som oči, rob čosi so sebou. Vošla som dnu. Z obývačky som začula hlasy. Starká sa vyprávala s niekým koho hlas mi bol veľmi povedomí, ale to nie je možné. „babka, som doma.“ Zakričala som „len pod, čaká ťa tu obrovské , milé prekvapenie“ pousmiala som sa , mala som rada keď spojila dva prívlastky bez toho aby to pasovalo. Prišla som ku dverám a pozrela na gauč. Zamrazilo ma ,ostala som stať s otvorenými ústami. Muselo to vyzerať smiešne ale na viac som sa v tej chvíli naozaj nezmohla. To teda bolo prekvapenie. Obrovské, ale milé? To by som nepovedala. Pozrela som sa na starkú. To nemysli vážne. „ahoj miláčik, tak veľmi si mi chýbala. Pozrime ako si mi vyrástla. Je s teba hotová kočka.“ Nie to nebol žart predo mnou naozaj bola moja  trinásť rokov nezvestná matka a práve ma objíma.